Tak dlho som na neho čakala a keď prišiel, ja som utiekla. Ako zbabelé malé dieťa, ktoré stojí pred problémom a nevie ho vyriešiť. Nerozumiem tomu. Prečo som tak konala? Veď posledné roky netúžim po ničom inom, len po pravej láske a chlapcovi, ktorý bude pre mňa dokonalý. Možno ním bol práve on, ale keď mi vyznal jeho city
....sklopila som oči a zadívala sa na zem. Na tak chladnú zem, ako bolo v tej chvíli moje srdce. Slová sa mi zasekávali v hrdle , okrem jedného. Jedno jediné slovo som mu bola schopná povedať, keď sa ma opýtal : "Chceš so mnou chodiť?" "Nie!"....
Vždy som túžila po jemnom pohladení, po pevnom objatí, po slovku "Ľúbim Ťa". Rozmýšľala som o tom, aké to musí byť krásne prežiť život po boku človeka, ktorý vás miluje. Zrazu to bolo všetko predomnou a ja som sa tomu otočila chrbtom. Chlapec je sympatický, milý a ja ho mám veľmi rada, ale aj napriek tomu som ho odmietla. Môj rozum mi vravel, že do toho nemám ísť, že sa to všetko zle skončí. Síce som sa nikdy neriadila rozumom, ale teraz som to spravila. Možno budem raz ľutovať, že som s ním nezačala chodiť, ale teraz to nejde.
Aj po tom všetko, sme veľmi dobrí kamaráti a sme v neustálom kontakte. Dohodli sme sa, že nebudeme nič súriť, do ničoho skákať rovnými nohami a čas ukáže. Ak máme byť raz spolu tak budeme, ale teraz to určite nebude. Ja len proste nechcem prísť o tak dobrého kamaráta ako je on. Možno robím chybu, keď je náš vzťah kamarátsky. Možno mu dávam nádej, že čoskoro budeme spolu chodiť a možno.... Ja už vážne neviem. Rozhodla som sa, ako som sa rozhodla a teraz na tom nič nezmením. Asi prišiel v nevhodný čas. Prečo len neprišiel skôr, keď som ho tak veľmi očakávala ? Teraz je to už jedno. Ja osobne som naozaj šťastná, ale je takto šťastný aj on ?